Človek vo filozofii
Človek je vo filozofii spoločenská bytosť nadaná rozumovou schopnosťou, vedomím a článkovanou rečou, schopná vyrábať pracovné nástroje a ovplyvňovať nimi prostredie, v ktorom žije, reflektovať svoj život, dávať mu zmysel a vytvárať kultúru. Podstatou bytia človeka je transcendencia, maximom bytia človeka je byť kultúrnym, kultúra. Podstatou bytia kultúry je inscendencia (čiže transcendencia smerom dovnútra človeka). Človek interaguje so svetom v podobe rôznych foriem/módov osvojovania si ho.
Pre Aristotela, človek je Zoon Politikon (Polit. I 2, 1253 a 7), t. j. politická čiže sociálna bytosť alebo spoločenský tvor. Jeho prirodzenou podstatou je život v štáte.
Pre Francisa Bacona a Reného Descarta je človek bytosť, ktorá môže racionálne ovládnuť a pretvoriť svet
Michel Paul Foucault: človek je figúra vedenia; je trhlinou v poriadku vecí, konfiguráciou, načrtnutou vďaka novému postaveniu, ktoré nedávno zaujal vo vedení; je iba nedávnym objavom, figúrou, ktorá nemá ani dve storočia, obyčajným záhybom nášho vedenia a zmizne, len čo toto vedenie nájde novú formu.
Viktor Frankl človeka popisuje ako jedinú bytosť schopnú premeniť utrpenie na výkon
Sigmund Freud chápe človeka ako živočícha spútaného kultúrou.
Blaise Pascal tvrdí, že človek je nič v porovnaní s nekonečnom, všetko v porovnaní s ničotou, stred medzi ničotou a všetkým. Nekonečne veľké (nekonečné priestory) a nekonečne malé (povedzme roztoč) desia človeka, ktorý ich pozoruje, čo ho vedie k poznaniu seba samého takého, aký je: sme niečo, a nie sme všetko.
Giovanni Pico della Mirandola: človek sa podobá bohu, tvorcovi prirody, rozumom, vôľou k dobru, no predovšetkým schopnosťou tvoriť
Pre Platóna je človek najdôležitejšia bytosť vo vonkajšom svete. Človek je zložený z tela a duše, a tak obsahuje v sebe i vonkajší svet i čosi z ideálneho sveta. Základným prvkom jeho bytia je duša.
Cieľom života človeka je dosiahnutie šťastia, prostriedkom na tento cieľ je cnosť